Reakcie elektród, dráhy nečistôt, pasivácia anód a kontrola kvality katód
1. Prehľad elektrorafinácie medi
Ohňovou rafináciou medi sa vo všeobecnosti vyrába bublinková meď obsahujúca 99,0 % – 99,8 % Cu. Pri elektrorafinácii sa táto meď odlieva do anódových platní a usporiadaných striedavo s trvalými katódovými platňami z nehrdzavejúcej ocele v elektrolytických článkoch naplnených vodným roztokom síranu meďnatého a kyseliny sírovej. Pod jednosmerným prúdom sa meď a menej ušľachtilé kovy rozpúšťajú z anódy do elektrolytu, zatiaľ čo vzácne kovy spolu so selénom a telúrom zostávajú nerozpustené a usadzujú sa na dne článku ako anódový sliz.
Meď v roztoku sa usadzuje prednostne na katóde, zatiaľ čo menej ušľachtilé kovy sa tam nemôžu vypúšťať; zostávajú v elektrolyte, kým ich periodické čistenie neodstráni. Meď nanesená na katóde má veľmi vysokú čistotu a je známa ako katódová meď alebo elektrolytická meď; materiál obsahujúci 99,9935 % Cu alebo viac je klasifikovaný ako vysoko čistá katódová meď.
Závod zvyčajne obsahuje stovky alebo dokonca tisíce článkov, pričom každý zdroj jednosmerného prúdu spája niekoľko článkov v sérii ako jeden systém. Elektrolyt musí nepretržite cirkulovať, aby sa jeho zloženie udržalo rovnomerné a cirkulačný systém obsahuje ohrievače, ktoré udržujú prevádzkovú teplotu.

Obr. 1 Vysoko čistá katódová meď

Obr. 2 Prevádzka medeného elektrolytického závodu
2. Elektródové reakcie a elektrolyt
2.1 Elektródové reakcie
Anódová meď obsahuje malé množstvo nečistôt (zvyčajne 0,3 % – 1,5 %) a elektrolytom je hlavne roztok síranu meďnatého s voľnou kyselinou sírovou.

Obr. 3 Schéma procesu: 1-anóda; 2-katóda; 3-vodivá lišta; 4-vodný roztok CuSO4 a H2S04

Obr. 4 Anódy a katódy viseli striedavo v článku s medenými prípojnicami navrchu
Prostredníctvom ionizácie tvoria zložky elektrolytu ióny nasledujúcimi reakciami:
CuSO₄=Cu²⁺ + SO₄²⁻ (1-1)
H₂SO₄=2H⁺ + SO₄²⁻ (1-2)
H₂O=H⁺ + OH⁻ (1-3)
Pred použitím prúdu sú tieto reakcie v dynamickej rovnováhe; pri prechode jednosmerného prúdu cez elektródy a roztok sa ióny pohybujú smerovo. Na anóde sa môžu vyskytnúť nasledujúce reakcie:
Cu − 2e=Cu²⁺, E⁰(Cu²⁺/Cu)=+0.34 V (1-4)
H₂O − 2e = 1/2 O₂ + 2H⁺, E⁰(O₂/H₂O) = +1.23 V (1-5)
SO₄²⁻ − 2e=SO₃ + 1/2 O₂, E⁰(O₂/SO₄²⁻)=+2.42 V (1-6)
Štandardné potenciály H₂O a SO₄2⁻ sú veľmi vysoké, takže za normálnych podmienok ani jeden nemôže vybíjať na medenej anóde. Vývin kyslíka nesie aj veľké prepätie, takže k reakcii (1-5) nedochádza. Kyslík sa môže vyvíjať iba vtedy, keď je koncentrácia medených iónov extrémne vysoká, alebo keď silná anódová pasivácia zvýši napätie článku nad 1,7 V. SO₄²⁻ má ešte kladnejší potenciál a nemôže sa vybíjať pri elektrorafinácii medi.
Na katóde sa môžu vyskytnúť nasledujúce reakcie:
Cu²⁺ + 2e=Cu, E⁰(Cu²⁺/Cu)=+0.34 V (1-7)
2H⁺ + 2e = H₂, E⁰(H⁺/H₂) = 0 V (1-8)
Meď sa ukladá s kladnejším potenciálom ako vodík a vodík má na medi veľké prepätie. Vodík sa preto môže vyvíjať iba vtedy, keď je koncentrácia medených iónov v blízkosti katódy extrémne nízka a nadmerná hustota prúdu spôsobuje silnú polarizáciu koncentrácie.
Podstatou elektrorafinácie je teda meď, ktorá sa po strate elektrónov anodicky rozpúšťa ako Cu²⁺ a po ich získaní sa katodicky ukladá ako kovová meď. Nevyhnutne sa tvorí aj Cu⁺ a spúšťa sériu vedľajších reakcií, ktoré tento proces komplikujú.
2.2 Výber a zloženie elektrolytu
Systém kyseliny sírovej je zvolený, pretože dobre vedie elektrický prúd, málo sa vyparuje a je stabilný, čo umožňuje prevádzku pri vyššej teplote a kyslosti. Síran meďnatý má nízke rozkladné napätie; arzén, antimón a olovo tvoria v kyseline sírovej ťažko rozpustné zlúčeniny, takže nečistoty menej ovplyvňujú kvalitu katódy; a drahé kovy sú oddelené takmer úplne.
Zloženie závisí od anódy, prúdovej hustoty a požadovanej kvality katódy a líši sa medzi rastlinami. Typické hodnoty sú 40–55 g/l Cu prítomnej ako CuSO4 a 100–200 g/l H2SO4.

Obr. 5 Rad článkov s prívodom elektrolytu a cirkulačným potrubím
Koncentrácia chloridu 15–60 mg/l sa udržiava na zníženie koncentrácie iónov striebra, aby sa striebro nemohlo vybiť a stratiť, aby sa potlačila aktivita iónov As, Sb a Bi a aby sa eliminovala pasivácia anód. Pridávajú sa tiež povrchovo aktívne prísady, ako je lepidlo a tiomočovina, aby sa zabránilo tvorbe uzlín a dendritickému rastu a aby sa získala hustá hladká katóda; pretože zvyšujú viskozitu, dávkovanie závisí od podmienok každej rastliny.
3. Kam idú nečistoty
Anódová meď je zliatina obsahujúca veľa prvkov. Nečistoty vo vzťahu k medi spadajú do štyroch skupín: výrazne negatívnejšie ako meď (zinok, železo, cín, olovo, kobalt, nikel); výrazne pozitívnejšie (striebro, zlato a skupina platiny); blízko, ale o niečo negatívnejšie ako meď (arzén, antimón, bizmut); a ďalšie, ako je kyslík, síra, selén, telúr a kremík.
Počas elektrolýzy majú nečistoty iba tri miesta určenia: zostávajú v elektrolyte, vstupujú do anódového slizu alebo v malých množstvách kontaminujú katódu. Tieto tri cesty sú presne dôvodom, prečo elektrorafinácia čistí meď.
Nečistoty negatívnejšie ako meď sa anodicky rozpúšťajú ako dvojmocné ióny. Ich potenciál je ďaleko pod potenciálom medi, takže sa nemôžu ukladať na katóde toho istého článku a jednoducho sa hromadia v elektrolyte; ich spoločným účinkom je spotreba kyseliny sírovej, zvýšenie odporu a hustoty elektrolytu a spomalenie usadzovania anódového slizu. Olovo a cín tvoria ťažko rozpustné soli alebo oxidy a prechádzajú prevažne do anódového slizu.
Striebro, zlato a kovy platinovej skupiny sa takmer nerozpúšťajú a takmer úplne prechádzajú do anódového slizu, pričom zlato sa blíži k 100 %; stopy zlata v katódovej medi pochádzajú z mechanického unášania slizu. Udržiavanie určitej koncentrácie chloridu vytvára chlorid strieborný a znižuje straty striebra.
Arzén, antimón a bizmut majú potenciály blízke medi a pri normálnej prevádzke sa ťažko ukladajú: časť hydrolyzuje na pevné oxidy, ktoré vstupujú do slizu, časť sa hromadí v elektrolyte. Trojmocný arzén s päťmocným antimónom a trojmocný antimón s päťmocným arzénom tvoria ťažko rozpustné vločky vo všeobecnosti jemnejšie ako 10 μm, ktoré sa zle usadzujú a tvoria plávajúci anódový sliz. Mechanicky priľne ku katóde alebo je uzavretý medzi medenými zrnami, čím sa znižuje kvalita katódy a tiež sa vytvára vodný kameň v cirkulačnom potrubí.
4. Anódová pasivácia a koncentračná polarizácia
4.1 Pasivácia anódy
Pasivácia znamená stratu aktivity. V elektrolýze pasivácia kovu znamená, že kov elektródy do určitej miery stráca svoju schopnosť preniesť sa do roztoku pod prúdom. Pasivovaná elektróda už nevykazuje svoj vlastný potenciál, ale približuje sa potenciálu elektropozitívnejšieho kovu; chemicky stráca schopnosť oxidovať a najmä rozpúšťať.
Podľa teórie fázového filmu patria filmy vytvorené za podmienok elektrorafinácie medi do dvoch kategórií:
(1) Počas rozpúšťania anódy tvoria nerozpustné soli, elektropozitívnejšie kovy a nerozpustné oxidy pochádzajúce zo samotnej anódy tenký film, ktorý izoluje anódu od elektrolytu a pasivuje ju;
(2) Síran meďnatý kryštalizuje v dôsledku polarizácie koncentrácie a pokrýva povrch anódy, čo spôsobuje pasiváciu.
Tieto dva sa môžu vyskytovať oddelene alebo spoločne; množstvo a adsorpčné správanie anódového slizu silne ovplyvňuje prvý typ filmu.
4.2 Polarizácia koncentrácie
Pri intenzívnej prevádzke je polarizácia koncentrácie hlavnou príčinou pasivácie anódy. Keď Cu2⁺ v anódovom oddelení dosiahne nasýtenie alebo presýtenie, síran meďnatý sa usadzuje na povrchu anódy, blokuje anódovú reakciu, zvyšuje anódový potenciál a bráni H+ dostať sa do vnútra nánosu.
Okrem toho, Cu20 v anóde reaguje s H2S04 za vzniku medeného prášku a Cu2⁺, čím sa zvyšuje koncentrácia medi pri spotrebe kyseliny; hubovitý prášok pokrýva anódu a zvyšuje jej potenciál. Hodnota pH v anódovom priestore stúpa a keď prekročí hodnotu 3,9, systém vstúpi do poľa stability CuO–Cu₂O a pasivuje sa.
Pasivácia spôsobená koncentračnou polarizáciou úzko súvisí s difúziou iónov. Zvýšením teploty elektrolytu, zvýšením cirkulácie, znížením obsahu nečistôt a miernym znížením koncentrácie Cu²⁺ sa znižuje viskozita, čo zvyšuje rýchlosť difúzie Cu²⁺ a umožňuje vyššiu prúdovú hustotu bez pasivácie.
Opatrenia proti pasivácii anódy
(1) Počas zušľachťovania ohňom odstráňte nečistoty, pokiaľ je to možné;
(2) Ovládanie vhodnej teploty odlievania anódy na zníženie rozpusteného plynu a zabezpečenie konzistencie štruktúry zŕn medzi okrajmi a stredom;
(3) udržiavajte primerané zloženie a teplotu elektrolytu;
(4) Vhodne zvýšte rýchlosť cirkulácie elektrolytu a zvoľte efektívny vzor cirkulácie;
(5) Použite aktivátory, ako je Cl⁻ a nové prísady; Napríklad EDTA poskytuje najlepšiu inhibíciu pri koncentrácii približne 0,5 %;
(6) Aplikujte na elektródy mierne vibrácie, aby ste rozbili vrstvu oxidu, film síranu meďnatého alebo kryt medeného prášku.
5. Elektrokryštalizácia a kvalita katódy
Elektrokryštalizácia pokrýva celú sekvenciu od vybíjania katiónov na katóde a vytvárania voľných atómov a kryštálových jadier až po tvorbu kryštálov a tvorbu kovovej vrstvy na povrchu katódy. Jadrá rastú určitou rýchlosťou a periodicky sa generujú a šíria cez každú plochu tenkej kovovej vrstvy; ako sa tvoria nové planárne jadrá, na rozhraní vzniká kovová vrstva.
Hrubosť kovu usadeného z jednoduchých soľných roztokov spadá do troch tried podľa hustoty výmenného prúdu alebo prepätia. Meď patrí do druhej triedy: prepätie niekoľko desiatok milivoltov, hustota výmenného prúdu i₀ ≈ 0,1 A/m² a zrná nepresahujúce 10 μm.
Výboj medených iónov na katóde je pod zmiešanou kontrolou, riadený spoločne koncentračnou polarizáciou a elektrochemickou polarizáciou. Vynesením polarizačnej krivky ako η=a + b·lg i získame krivku ABC (obr. . 4). Segment AB je línia Tafel, ktorej dominuje elektrochemická polarizácia, kde elektrolýza pri zodpovedajúcej prúdovej hustote poskytuje hustý produkt; segment BC je oblúk, oblasť zmiešanej kontroly, kde existuje koncentračný gradient a ložisko nie je husté.

Obr. 6 Vzťah medzi η a lg i
Bod B označuje prechod od elektrochemickej polarizácie k zmiešanej kontrole: nad jej prúdovou hustotou sa objaví koncentračný gradient a na ložisku môžu rásť dendrity. B leží pri 100 A/m², zatiaľ čo elektrorafinácia bežne prebieha pri 200–340 A/m². Výroba preto už funguje v zmiešanej regulačnej oblasti, čo sťažuje získanie hustej katódovej medi; musí sa rozšíriť oblasť Tafela a zvýšiť elektrochemická polarizácia. Presne toto je úloha aditív: posúvajú katódový potenciál tak, aby nukleácia a rast podporovali jemné, hladké kryštály.
Okrem malého množstva striebra prítomného ako kov, nečistoty v katódovej medi existujú ako zložené častice v štrbinách medi. Olovo, antimón, bizmut, síra a časť striebra vstupujú skôr mechanickým strhávaním ako elektrochemickým výbojom. Rozdelenie veľkosti častíc anódového slizu zodpovedá rozdeleniu nečistôt v katóde, pričom obe sú mimoriadne jemné, takže sliz a nerozpustné pevné látky v elektrolyte majú rozhodujúci vplyv na kvalitu katódy. Zníženie nerozpustných pevných látok (čistota pod 10 ppm po filtrácii) a zvýšenie hustoty nánosu pomáhajú znížiť mechanické znečistenie a zlepšiť kvalitu katódy.
6. Kľúčové prevádzkové parametre a spotreba energie
Prúdová hustota normálne znamená katódovú prúdovú hustotu, prúd na jednotku plochy katódy (A/m²). Je to jeden z najdôležitejších technicko-ekonomických ukazovateľov a hlavný faktor v štruktúre usadenín: nízka prúdová hustota poskytuje jemné, priľnavé usadeniny, zatiaľ čo vysoká prúdová hustota má tendenciu vytvárať hrubé, nepriľnavé a porézne usadeniny a ľahkú pasiváciu anód. Pred rokom 2000 konvenčná elektrolýza používala 220–270 A/m²; dnes sa používa 280–340 A/m².
Napätie článku má štyri zložky: Ece=(φan − φca) + El + Econ + Ep, menovite anódový a katódový potenciál, pokles napätia elektrolytu a pokles kontaktu v článku. Medzi 220 a 300 A/m², každý ďalší 1 A/m² zvyšuje napätie článku asi o 1 mV. Články bežia pri 0,2 – 0,4 V s prúdovou účinnosťou 90 % – 98 % (95 % – 98 % v čínskych závodoch); spotreba energie stúpa so zvyšujúcim sa napätím článku alebo klesajúcou prúdovou účinnosťou a napätie článku dominuje, pretože sa mení v oveľa širšom rozsahu.
Zvýšenie teploty elektrolytu znižuje viskozitu, napomáha usadzovaniu plávajúceho slizu, urýchľuje difúziu iónov a znižuje odpor elektrolytu. Nameraná vodivosť pri 55 stupňoch je približne 2,5-krát väčšia ako pri 25 stupňoch a medzi 50 a 60 stupňmi odpor klesá o približne 0,7 % na každý nárast o 1 stupeň. Príliš vysoká teplota však zvyšuje spotrebu pary, urýchľuje odparovanie a zhoršuje pracovné podmienky, takže sa normálne udržiava 60–66 stupňov.
Elektrolyt musí nepretržite cirkulovať, aby sa teplota a koncentrácia v článkoch udržala rovnomerná. Rýchlosť cirkulácie závisí hlavne od cirkulačného vzoru, hustoty prúdu, objemu článku a zloženia anódy; vysoká prúdová hustota vyžaduje vyššiu rýchlosť cirkulácie, aby sa obmedzila polarizácia koncentrácie.
Počas elektrolýzy koncentrácia medi stále stúpa, asi o 1,5 % – 2,0 % množstva rozpusteného z anódy, pričom sa hromadia nečistoty a koncentrácia kyseliny sírovej klesá. Na udržanie stability elektrolytu sa z cirkulačného systému odvádza ekvivalentný objem do čistenia a nahrádza sa čerstvou vodou a kyselinou; výtok sa zbaví medi a zbaví sa arzénu, antimónu a bizmutu, čím sa získa síran meďnatý, surový síran nikelnatý sa získa kryštalizáciou a kyselina sa vráti do okruhu elektrolýzy.





